Září 2014

Trápi ťa niečo?

23. září 2014 v 21:39 | charlottekm |  Nezmyselné slová

Have a nice day!

19. září 2014 v 21:38 | charlottekm |  Nezmyselné slová

Po dlhom čase som sa konečne prinútila si trošku zacvičiť. S napätím očakávam štart novej školy, predsa len vysoká, to je už niečo celkom iné ako základná alebo predĺžená základná- gympel. Najprv som chcela postnúť pesničku Bad day, učite ju poznáte,ale potom , že nebudem šíriť takú tú zlú náladu všade navôkol, tak som sa rozhodla pre Have a nice day. Určite to poznáte, tie dni keď sa vám nič nechce, keď vás niečo bolí, keď ste podráždení, keď vás s prepáčením každý sere...
Rozmýšľam, že by nebolo odveci si pozrieť niečo z tej angličtiny alebo si ešte trochu pocvičiť, škoda, že lenivosť vedie nad mojím chcením. A tak si len popíjam čajík, občas sa zamýšľam z čoho ma zase bolí brucho, ale nevadí na ten pocit som si už aj viac menej zvykla. Postupne tú bolesť aj ignorujete, kým to teda neprerastie do kŕčov, tie sa ignorovať už nedajú. Premýšľam, že by som okrem bezcieľneho hranie hier mohla napísať aj nejaké to " veľdielo". Ktovie možno ma predsa len múza dnes večer kopne. Have a nice day...

Život plynie.

18. září 2014 v 1:55 | charlottekm |  Nezmyselné slová

Here we are don´t turn away, now, we are the warriors that built this town from dust.

Slová z pesničky, na ktorej momentálne letím. Veľa sa toho stalo za dobu čo sem nepribudlo ani jedno slovo. Boli chvíle, keď som mala niečo rozpísané, ale nakoniec to akosi vždy skončilo v koši. Nespokojná pisateľka a pocit podozrenia. Ale teraz po maturite, po strednej, to mám naozaj hlboko kto z mojich "okruhov" to tu číta. Len si prečítajte, možno sa aj zasmejete, možno sa dozviete aj niečo nové, možno ma uvidíte vo svetle akom ste ma nemali možnosť nikdy vidieť. Ktovie, každopádne, som prijatá na vysokú školu, nie je to moja vysnená psychológia, päť bodov je päť bodov , smola, a možno osud, predsa len dejepis a ja sme viac ako len priatelia, vždy sme boli... neviem prečo som si pred tým zakrývala oči. Popravde som plná očakávania, neviem sa dočkať začiatku, študovať zostávam v mojom rodnom meste, takže žiadny intrák alebo koleje ako by povedali naši českí priatelia. Jednoducho moje mesto je pre mňa viac ako len mesto. Ako ste sa už z týchto riadkov dovtípili úspešne som zmaturovala a keď hovorím úspešne, tak naozaj veľmi dobre, štyri mesiace leta ako na hojdačke. Raz hore vo výškach a raz úplne dole, pohreb, neprijatie na školu, to všetko sa na mne podpísalo, občasné pre mňa vyčerpávajúce brigády. A stále motivácia na cvičenie. Aj s tým je to ako na hojdačke, i keď si uvedomujem, že hojdačka je zrejme nespisovné slovo, nevie ma napadnúť dáky "zdravý ekvivalent" tohto slova. Raz cvičím a zdravo sa stravujem, inokedy sa napchávam tatovým perníkom a nespravím ani jeden drep, tomu sa povie len občasná motivácia. Chýbalo mi istým spôsobom toto vyrozprávanie sa do vetra,pretože v mojom skutočnom živote akosi nemám veriť komu,každý hrabe pre seba. Priatelia, toľko som ich mala a dnes? Dnes nemám ani jedinú kamarátku. Nikomu už neverím, každý mi nejako vrazil dýkou do chrbta, už len hľadať tých pre ktorých sa oplatí tá bolesť. Premýšľam , že napíšem nejaké nové poviedky, veľkolepé diela plné smutných koncov ako je už u mňa zvykom. Neviem čo príde zajtra, o týždeň, neviem kedy zas pocítim tú zúfalosť, kedy sa mi nechce žiť, ale viem, že vždy a keď hovorím vždy tak to naozaj tak myslím, vždy vyjde to prekliate slnko, nech aj s trpkým a falošným lúčom, ale vždy vyjde. A tak si spievam ... We are the warriors that built this town!