Keď sa pýtam, či mi môže byť ešte horšie, prečo to ten hore berie ako výzvu? Nie naozaj som nechcela, aby sa ku všetkému pridala aj chrípka. Nie naozaj som nepotrebovala byť práve teraz žena a skrúcať sa v kŕčoch. Vlastne sa obdivujem. Spomínam na časy, keď som nadávala na tie otravné štyri, päť dní v mesiaci, keď som sa zopár hodín krčila na posteli. Chcem byť konečne zdravá. A dať si hocičo, bez bolesti. Chcem toho veľa?
A viete čo je najhoršie? Že keď potrebujete podporu nikto tu nie je. Všetci sú zrazu preč. Asi to už všetkých prestalo baviť, neustále mi hovoriť, že raz budem zdravá. RAZ.
Zostať silná. To je jediné, čím sa teraz riadim. Je toho veľa predo mnou. Nemôžem si užiť víkend, tak si víkend užije mňa.
Patrilo by sa už niečo napísať. Keď mám čas a nemusím ľuďom vysvetlovať čo ma trápi. I takby to zase nikto nepochopil. I tak by ma zase odsudzovali. Tak buď radšej rada, že si tu teraz sama. V piatok večer. Dvadsiateho.
Patrilo by sa už niečo napísať. Keď mám čas a nemusím ľuďom vysvetlovať čo ma trápi. I takby to zase nikto nepochopil. I tak by ma zase odsudzovali. Tak buď radšej rada, že si tu teraz sama. V piatok večer. Dvadsiateho.
Len som potrebovala niečo napísať, pretože ma obklopil smútok. Nezmysel. Ja som sa obklopila smútkom.
Len ďalší pesimistický článok,...



Ten pocit, když nemáš žádnou podporu a všichni josu pryč..znám ho