
Sobotňajšie presladené menu. Dúfam, že vás ten *poviedkový cukor* nezabije.
,,Chceš vedieť tajomstvo?" zašeptal sladkým hlasom a priklonil si k nej tvár, pri čom zvieral jej drobnučké snehovo biele rúčky. Ona len potichu zapriadla na znak súhlasu. Šibalsky sa usmial a vyskočil z postele. Chvíľu ho potichu pozorovala. Otváral poličky jednu za druhou a nervózne si popri tom mrmlal. Nemala odvahu ho prerušiť v hľadaní. Zmocňovala sa ho panika, raz stratí aj svoju hlavu. Posledná polička, posledná nádej. Nasledoval víťazoslávny pokrik. Videla ako z poloprázdnej poličky vyberá malý predmet, akokoľvek sa nakláňala zo strany na stranu, nevedela ho identifikovať. Zvedavosť ju prinútila vstať, špičkami nôh sa pomaly zakrádala k nemu. V poslednej sekunde si to všimol, chvatom schoval malú neidentifikovateľnú vec do vrecka. ,,To nie je fér!" nazlostene kričala. Nevšímal si ju, rýchlym pohybom si ju vyhodil na ruky a niesol k posteli. Ešte pred tým ako ju tam nežne uložil jej vtisol bozk. Pritúlil sa k nej. Prehodil cez nich perinu. Posledný krát sa nadýchol a spustil: ,, Chcem ťa za ženu. Vezmeš si ma?" Chvíľu nasledovalo ticho. Na jeho počudovanie sa začala smiať. ,,Myslím to vážne," reagoval na jej zasmiatie celkom chladným hlasom a vytiahol z vrecka drobnú krabičku. Nadvihol perinu. Neverila svojim očiam. Pred ňou sa ligotal prsteň z bieleho zlata. ,,A-le, a-le veď ešte nemáme ani osemnásť," vykoktala. Usmial sa :,, To neznamená, že si ťa nemôžem vziať. Ako sa teda rozhodneš?" Hodnú chvíľu len zízala na prsteň s otvorenými ústami. V hlave mala milión otázok. Pozrela sa naňho. Usmieval sa ako anjel. Vedela, že práve s ním chce stráviť zvyšok svojho života. ,,Samozrejme, že si ťa zoberiem," odpovedala a túžobne sa po ňom vrhla.



:D Sice je to sladký, až mě z toho bolej zuby ale je to roztomilý. :'3