
A i keď sa nemám prečo tešiť na piatok, súrne ho potrebujem.
V škole je to otrasné, jedna dokašľaná písomka za druhou a dnes to isté a i zajtra to nevidím ružovo. Mám z toho fakt zlú náladu. Najradšej by som tam zajtra ani nešla, ale musím. Celú anglinu som prespala. Ležala som na lavici, podopretú hlavu som mala pohodlne uloženú na ruke. A snívalo sa mi dačo pekné, ale nedokázala som sa na to plne sústrediť. Brigádu stále nemám a peniaze na výlet stále nie sú. A mám pocit, že mi praskne hlava. A musím sa posťažovať, pretože akosi nemám komu. A asi sa zcvoknem a pošlú ma na psychiatriu. A chýba mi. A nechápem prečo za všetko môžem ja. A keď sa aj snažím pomôcť, tak nakoniec vždy z toho vyjdem najhoršie ja. A keď chcem, aby sa mal čo najlepšie aj tak sa starám o neho , aj keď mne tu ide prasknúť hlava, pretože neviem čo so sebou. Čo skôr? Asi nie som zvyknutá na fakt, že som na všetko sama...Alebo len nie som zvyknutá na jednanie aké so mnou v poslednom čase ľudia predvádzajú. Čo som vám preboha spravila?
Akosi závidím všetkým tým zamilovaným párikom koľko spoločných fotiek majú na facebooku.
A myslím, že dnes nezaspím, ešte že mám svoj milovaný mobil už pri sebe.
Asi si niekto tam hore zo mňa robí srandu. Haha, náramne vtipné.