Je to nechutné, odporné, akoby zrada. Virtuálna zrada. Krvácajúce srdce. Klamstvo, jedno, duhé, ďalšie. Je mi zle. Chce sa mi zvracať. Nevládzem. Chcem utiecť ku kaplnke, ale nejde to, bojím sa tmy. Bojím sa každého temného kroku bez náznaku svetla. Bez nádeje, ktorá uletela. Je tu? Nie je tu. Popletená myseľ. Výčitky v nej :"Si blbá, nie si normálna, daj sa liečiť" stále dokola sa ozývajú v mojej hlave. Chcem ju prázdnu. Prosím. Nezvládam sa kontrolovať, trasiem sa jak na fete. Nedokážem to predýchať. Je mi z toho zle. Prečo nie je leto, nafúkala by som si gumy od bickyla a odišla. Išla po známej ceste, utiekla, schovala sa na staré miesto. Kiež by mi bolo všetko jedno. Ako tebe. Možno raz, keď ťa pochopím a bude mi to naozaj srdečne jedno. Možno raz...ale určite nie teraz. Možno až keď budem hlboko pod zemou.
Kiež by sa to dalo nazvať len jesennou depresiou... A kiež by bol toto všetko len nevydarený pokus novej poviedky.
Kiež by sa to dalo nazvať len jesennou depresiou... A kiež by bol toto všetko len nevydarený pokus novej poviedky.



Hlavně, že už je to v pohodě.